Skok do neznáma I.1 - Volanie slobody
07.10.2007 21:02:21
Bola som v treťom ročníku vysokej. Pomerne pohľadná, priemernej postavy, zaujímajúca sa o dianie okolo seba. Ako každý mladý človek, mala som pocit, že svet mi leží pri nohách, že môžem robiť čo chcem, a bude mi dopredu odpustené. Len ma možno príliš ubíjal stereotyp, v ktorom som žila. Nemala som pocit, že lietam dostatočne vysoko. Zostala som študovať v mojom rodnom meste, s rodičmi a malým bráškom.
Škola mi išla, s ničím som nemala problém, ale stále som mala pocit, že mi niečo chýba. Klasický život. Klasický, klasický, klasický.. Aká mrazivosť ide z toho slova, keď znie toľkokrát za sebou. Nechcela som sa "utopiť v šedivom dave". Vo svete je akýsi zákonitý kolobeh. Ťažko sa z neho vymaniť. Človek si častokrát neuvedomuje, ako ho do bodky plní. Či už širšej, alebo užšej bodky. Myslí si, akú má veľkú nezávislosť, že všetky jeho rozhodnutia sú na ňom samom, a na konci života šokovane zistí, ako ho ovplyvňovalo všetko ostatné, len nie on sám seba.
Priateľa mám už dva roky, Andyho. Je mi s ním fajn, ale, pravdupovediac, už to nie je také, ako na začiatku. Zrejme mi nebol súdený ako životný partner. Pravá láska, na celý život, sa má stále prehlbovať, a tým, že rešpektujem a dokážem rešpektovať chyby druhého, sa neustále učím a mení sa tým môj charakter. On ma svojimi chybami neskutočne iritoval, často som myslela, že vyskočím z kože. Možno moja chyba, možno jeho. Možno súhra. Počiatočná iskra zmizla, a ostalo nám dobré kamarátstvo. Ale predstierali sme ukážkový pár. Vždy nám to išlo. Sme spolu zo zotrvačnosti. Ach, Bože.
Čiže, život ako každý iný. Dobré kamošky, s ktorými sme si občas vyšli na dámsku jazdu, čo zahŕňalo kávičku, prípadne na jedno, dve, tri mojitá, občas nejakú diskotéku spojenú s nonšalantným odbíjaním typických diskofilov. Preberajúc klasické ženské témy, ako "to čo má tá sliepka na sebe" , aký nový film sme videli, čím nás zase ktorý náš chlap vytočil, ktorú knihu máme rozčítanú, a občas sme skĺzli k dokonale netypickým ženským témam, ako politika, prípadne autá. K tým autám, samozrejme, náš rozhovor nebol o tom, ktoré má koľko koní a akú má výkonnosť motora, predsa len, ženy. A koho zaujímajú také hlúposti. Dôležitá je farba, tvar, značka, nadštandartné vybavenie a poťahy.
Celé sa mi to začalo zlievať v jednu veľkú koláž. Povedala som si: "Héj, mladá, ty musíš niečo urobiť, hneď a zaraz. Aby si nebola taká praobyčajná. Buď cieľavedomá. Dokáž niečo."
Tak som sa rozhodla.
(pokračovanie nabudúce)

Komentáre
preco
lebo to chcem spravit na pokracovanie
hm,
znie to tak