lonely

Ja som sama,

ty si sám,

buďme sami spolu...

Daždivý deň. Babie leto bolo preč, nastúpila sychravá jeseň. Jeseň prenikajúca až do myslí, keď všetko pozitívne letné prejde do nemastného-neslaného jesenného šatu. Otupenosť zmyslov.

Stála na zastávke. Potrebovala objatie. Potrebovala, aby ju niekto chytil za ruku, pohladkal po vlasoch. Zlý deň, zlý týždeň, zlý mesiac. Všetko zle. Možno to bolo egoistické želanie, ktoré malo splniť jej túžby. Nebola pripravená dávať toľko, koľko chcela brať. Ako málo človeku niekedy stačí. Zostala sama so svojim pochmúrnymi myšlienkami. Myšlienkami občas hraničiacimi s krajnými rozhodnutiami.

Mala dve tváre. Jednu, otvorenú pre verejnosť v určenom čase. Všetkým bola známa ako "tá večne usmievavá, ktorá len niekedy nemá svoj deň". Pripravená poradiť, riešiť problémy druhých. Ale nenašla človeka, ktorý by riešil jej problémy s ňou. Údel príliš ochotných ľudí.Často zabudnú, že existujú aj oni sami.

A mala aj druhú. Tú, ktorú si schovávala pre sychravé dni ako bol tento. Tvár, ktorú poznala len ona sama.

Jedného dňa, prišiel, chytil ju za ruku. V daždi, pod deravou zastávkou, kde boli všetky okenné tabule dávno vybité a stála na štyroch konštrukciách. Mokli. Spolu.

A nič viac jej nebolo treba. V tých silných, veľkých rukách bola istota.

Dážď silnel, všetci ostatní hľadali prístrešok nad svojimi hlavami. Len oni dvaja ďalej stáli, ruka v ruke. Spolu.